Veľa členov nášho klubu trpí na chorobu nazývanú kynológia. Naša sekcia má ale mierne odlišné príznaky. Keďže spolu trávime viac času, vírus postupne zmutoval, až sa plne rozvinul na vyššiu úroveň - agility. A ako spoznáte agiliťaká vo svojom okolí?

- Keď už niekoho takého na ulici stretnene, máva väčšinou viac psov (aj keď to nie je pravidlom). Pri takých ľuďoch by ste niečo ako vodítko hľadali márne, ale za to má plné vrecká pamlskov, loptičiek, alebo iných psích hračiek. Neustále preháňa psov okolo stĺpov verejného osvetlenia, nechá ich preskakovať detské preliezačky, či trénuje v parku na lavičkách odloženie. Pokiaľ náhodou - ale fakt úplnou náhodou - takto postihnutý človek nemá so sebou psy, trčí mu z nohavíc aspoň šnúrka od aportíku a on má hlavu ponorenú do posledného čísla kynologického časopisu, alebo inej psej literatúry.

- Takzvaný agiliťák-fanatik neskutočne trpí, keď nastane prestávka v sezóne a on nemôže ísť raz týždenne na preteky. Prvé dni je to s ním ešte celkom na vydržanie, ale akonáhle je pauza dlhšia, preteky v nedohľadne, vonku prší, takže sa nedá ani trénovať, nastávajú ale spolubývajúcim, príbuzným a kamarátom zlé časy. Rozdiel je len vtedy, ak býva viac agiliťákov pokope-to vtedy plačú spoločne.

- Agiliťák-fanatik ožíva na jar, keď začína nová sezóna. Všetok svoj voľný čas trávi na cvičáku so psom/psami, alebo na brigádach, aby mal na zaplatenie štartovného.  Títo ľudia jazdia každý víkend na iné preteky po Slovensku, alebo iných priľahlých krajinách a svojich známich nepsíčkarov často nepotešia vetami typu :" Tento víkend ideme opäť na preteky, takže nemôžem prísť na tvoju oslavu narodením. Dúfam, že to chápeš."

- Ešte horšie to býva, keď sa takto postihnutých osôb zíde viac na jedno mieste. Pokiaľ nie sú v blízkosti iní nezasvetení občania, je všetko v poriadku. Horšie to býva, keď nevinní spoluobčania musia počúvať siahodlhé rozhovory o tom, prečo práve ten pes bežal ten včerajší jumping tak pomaly, alebo čo postavil predvčerom rozhodca za peknú trojku. Veľmi dobre sa dá rozpoznať, v ktorých reštauráciách sa agiliťáci stravovali, pretože všetky dostupné biele plochy, ako obrúsky, účtenky, obrusy, ...sú pokreslené plánikmi parkúrov a sekvenciami.

- Úplne najhoršie, čo sa môže agiliťákovi-fanatikovi stať je, že sa z nejakého dôvodu nemôže zúčastniť pretekov. Netreba pripomínať, že také malichernosti, ako chrípka, polročná písomka z matematiky, maturita, školenie, pracovná cesta, zlomená ruka,...nezabránia niekomu takému v pretekaní. Sú ale aj oveľa horšie prípady-choroba psa, zlomená noha psa, kvôli ktorým sa naozaj nedá aktívne zúčastniť pretekov. Agiliťák-fanatik situáciu zachráni aspoň tak, že si v prípade svojej indispozície pretekov zúčastní ako divák, pri psej indispozícii si proste neakého požičia. Pýtate sa prečo? Aby mohol rozoberať parkúry s ostatními, spoločne zúfať nad pekelne ťažkou skúškou, alebo sa ročulovať nad výsledkovými listinami. Proste, aby zažil tú krásnu atmosféru, ku ktorej patrí vstávanie o piatej ráno, zúfalé hľadanie zapadnutého cvičišťa v Hornej-Dolnej a príjazd tesne pred ukončením prezentácie-prípadne obhliadky.

Proste, aby tam bol.

(prevzané Karina Divišova a spol. Agility první krúčky)